6 malých veľkých príbehov z Indie - Diana Cermakova

Diana Cermakova

Je fascinujúce ako ľudia z celého sveta chodia nachádzať pokoj do jednej z najrušnejších krajín sveta. Očistiť svoju myseľ v špinavých uliciach, nájsť skutočné bohatstvo v najväčšej chudobe. 

Niesom schopná zhrnúť ju do jedného príspevku, tak som sa rozhodla, že vám jednoducho ukážem postupne pár úplne obyčajných príbehov.  Pre mňa navždy neobyčajných. Tu sú prvé. 

1. Haridwar

 

Ak snívate o Indii, pravdepodobne sa vám do uší dostalo aj mesto Varanasi. Najstaršie a najsvätejšie miesto, kde chce zo sveta odísť hádam každý hinduista. Stále ho chcem vidieť, tentokrát však bolo mimo mojej trasy. Našťastie som sa dopočula o meste Haridwar, ktoré bolo obstojnou nahrážkou. Haridwar je ďalšie zo siedmych svätých miest na rieke Ganga, kam putujú hinduisti za cieľom namočiť si telo do svätej rieky, večer jej zaspievať a pustiť po nej obety so sviečkami, ktoré rozžiaria celé mesto.

Občas na mňa zaútočila krava, ktorú som vyrušila pri vyberaní si raňajok od pouličného predavača. Občas ma vyrušil plač bábätiek, ktoré sa rovnako nevyhli kúpeľu v studenej rieke. Obvykle zahalené kryvky tiel teraz vykúkali spoza každého rohu.

Ulice boli plné svätých mužov, tzv. bábov, na ktorých mám veľmi protichodné názory. Bába znamená otec a zmyslom ich existencie je zbavenie sa všetkého svetského a následný duchovný život. Učenie meditácie, rozdávanie požehnaní, odpovede na životné otázky, to je to, čo vám má bába dať. Podobne ako iní “náboženskí úradníci. Niektorí z nich sú rovnako vážení ako predstavitelia vlády a z časti rozhodujú o chode krajiny. Druhá skupina sú tí, ktorých by som ja nazvala pravými. Naozaj sa zbavili všetkého svetského, žijú skromne len s tým, čo je úplne nevyhnutné. To, čo dostanú ako milodar posunú ďalším, ktorí to potrebujú viac. Ich život je o bezvýhradnej duchovnej pomoci ľuďom.

Tretia skupina sú tí, ktorých som videla v Haridware na každom rohu. Žobráci sediaci po krajoch chodníka, otŕčajúci ruky. Ak ti náhodou bez tvojej výzvy požehnajú a ty im nič nedáš, sú schopní ťa začať naháňať. Mala som tú “česť” bývať oproti ich ašrámu. Desiatky, ak nie stovky bábov ráno vyšlo na ulicu a napochodovalo do budovy, kde dostali teplé jedlo. S plnými bruškami vyšli na strechu ašrámu, kde niekoľko hodín vylihovali a pofajčievali hašiš. Keď sa ulice začali zapĺňať pútnikmi, vyšli aj oni a s “arogantným výrazom ala Ľuboš Fellner” očakávali ďalšiu almužnu.

Ja sa tak samonazývam, duchovne založeným ateistom. Neverím ničomu, ale nadchýna ma všetko. A náboženstvá a hlavne čo kvôli tomu svojmu ľudia dokážu urobiť je fascinujúce snáď najviac. Aj keby za nimi nič iné nebolo. Sila náboženstva tkvie v ľuďoch, ktorí ho vyznávajú a že vie byť obrovská …

Predavačka mlieka

 

 

 


 

2. Na návšteve u Bábu

Navštívili sme miestny ašrám, v ktorom kamarát strávil dva roky. Okrem toho, že si úplne pokazil zuby, lebo si ich 2 roky neumýval sa tam inak naučil žiť v absolútnom súlade s prírodou. O ašrám sa stará Baba, spirituálny guru, ktorý v minulosti žil 12 rokov v tichosti a mal v sebe toľko energie, že sme dokázali komunikovať aj bez slov. Toto je ten, ktorého by som zaradila do spomínanej druhej skupiny. Ten, čo ľuďom slúži a nie naopak. Povedal mi, že na toto miesto sa dostane iba človek s čistou dušou, ktorý sem patrí, ktorý dokáže prijať to, čo toto miesto poskytuje a preto som viac ako vítaná. Zaspala som mu na pol dňa pri nohách a nechcela odísť.

V Indii viete nájsť množstvo takýchto ašrámov, turisti väčšinou navštivujú tie, ktoré sa premenili na platené rezorty. Tento bol čistý, komerciou nepoškvrnený. Jediná turistka, ktorá tam kedy bola tu ostala žiť niekoľko mesiacov a ja som vtedy rozmýšľala, či neísť v jej šlapajách.

 

Od Babu sme utekali k človeku, ktorý opustil svoj korporátny život a presťahoval sa do tohto národného parku a teraz trávi väčšinu svojho času pozorovaním divej zvery. Podarilo sa nám vidieť divoké slony. Nemám žiadne fotky, lebo bola noc a my sme behali džunglou, kde ma museli presviedčať, že ked sú v okolí slony, nebude tu tiger. Až neskôr mi povedali, že v blízkosti slonov sa zase pohybujú leopardy, čo by ma vtedy veľmi neukludnilo. Ale poviem vám, toto je pocit, ktorý by sme mali zažiť, ked chceme vidieť slona a nie ten, ked si na neho vyskočíte, zatiaľ čo je v okovách a týraný. Tu som hodiny v tme čakala, kedy započujem ako im v diaľke veľké uši plieskajú o konáre stromov. Keď to konečne prišlo a ja som sa rozbehla na cestu, psík, s ktorým som sa dovtedy hrala ma tlačil naspäť za bránu. Asi sa mu to zdalo nebezpečné. Dupot sa blížil a zrazu mi len pred tvárou preletela črieda slonov, ktorá sa smädná presúvala k najbližšej rieke. Ja som tam nemo stále ešte ďalších 10minút.

3. Transport po Indii

Nebol práve najjednoduchší. Vlaky preplnené, autobusy nevyspytateľné, s rikšákmi treba strašne vyjednávať, čo nie je moja najsilnejšia stránka. Šoférovať v Indii je pre turistov skoro mission impossible a ak aj máte vodiča, neznamená to, že auto nerozbijete alebo aspoň nechytíte 10x denne podvozok. No a motorka tu kvôli smogu, prachu a premávke tiež nie je zážitok ako z juhovýchodnej Ázii. Aj keď verím, že v dovolenkovom Goa by to bolo iné. 🙂

Viackrát som videla ľudí vracajúcich zo zadného okienka. Bolo mi povedané, že dôvody sú rôzne. Najhlavnejší je ale premávka, v ktorej musíte neustále pridávať a brzdiť, čo nie je práve príjemné žalúdku.

V zrkadle vidíte šoféra, ktorý so mnou prešiel pár miest. Väčšinu času žul betel a bol trošku v inom vesmíre ako ja, ale aj tie najobtiažnejšie úseky sme našťastie zvládli bez nehody.

Toto bol moment, keď som vyliezla z vlaku s tým, že radšej budem spať na stanici ako v ňom zotrvať. Lepšie povedané, nevyliezla, systém bol ten, že ak chceš vystúpiť, tak sa čo s najväčším predstihom postavíš do uličky a čakáš, kým ťa dav vytlačí z dverí.

S diaľkovými vlakmi to ale bolo iné. Pre mňa ešte viac problematické, lebo lístky si bolo potrebné kúpiť online v dostatočnom predstihu. Keďže som nemala stanovenú trasu, tak to bolo nemožné. Domáci mi ale potvrdili, že môžem jednoducho prísť na stanicu, kúpiť si obyčajný lístok bez miestenky a vo vagóne skúsiť podplatiť sprievodcu, aby ma niekam šupol. Vždy to vyšlo a lístky ma v konečnom dôsledku stáli menej ako tie s miestenkou. Raz som dostala postel, raz ma šuplo do priestoru na batožinu, kde som sa zabalila dekami a celú noc prespala.

V autobuse ma zase posadili dopredu vedľa vodiča, aby som sa netlačila s miestnymi. Na rezervné koleso.

4. Upaľovanie na rieke Ganga

Haridwar môj záujem o Varanasi nahradil iba z časti. Videla som sväté miesto, ľudí namáčajúcich sa v Gange, tisíce sviečok a obetiniek plaviacich sa nocou. Nevidela som ale kremáciu. Viem, táto túžba znie dosť morbídne, ale pohrebné rituály sú predsa jeden z dôvodov, prečo nás India fascinuje.

Nie každému sa podarí zaniesť svojich blízkych až na jedno zo svätých miest. Ganga je však dlhá viac ako 2500km a ľudia umierajú všade. Zažiť kremáciu je teda možné aj na odlahlých miestach rieky. Až na jeden problém. Podľa tradícií, ktoré sa na vidieku aj reálne dodržiavajú, na tieto miesta nesmú chodiť ženy a už vôbec nie niekto, kto tam nie je kvôli rozlúčke s rodinným príslušníkom. To mi ale povedali, až keď som prišla na miesto. Skúsila som teda aspoň vyjsť z auta a sledovať, čo sa tam deje z diaľky. Asi po desiatich minútach si ma muži všimli a pomaly kráčali ku mne. Nespájal nás žiaden spoločný jazyk, ale očným kontaktom sme si naznačili, čo si môžem a čo nemôžem dovoliť. Ako blízko môžem k ceremónií prísť a kedy v tichosti odísť. Zrazu som stála zadymená pri rieke, obklopená davom. Zaplietla som sa do dlhého šálu a v gange skoro skončil môj foťák aj ja. Vyviazla som našťastie mokrá len po kolená. Pri odchode sa mi naskytol pohľad na malého chlapca hľadiaceho do ohňa, lúčiac sa so svojou matkou.

Keď píšem o všetkých týchto momentoch, tak mi občas opäť naskakujú zimomriavky. Nevedela by som si vybrať, ktorý bol najsilnejší, ale niečo mi napovedá, že práve tento.

 

5. Taj Mahal

Teraz trošku z iného súdka, toho klasickejšieho.

Symbol Indie, najkrajšie vyjadrenie lásky na svete. O Taj Mahale ste už počuli veľa. Nechcem vám dávať žiadne rady, tie sa dočítate hocikde. Iba vám chcem povedať, že ak máte trošku estetického cítenia, tak si zvládnete odmyslieť turistov a úplne sa rozplyniete nad tým, akú má táto nadpozemská stavba atmosféru. V každom počasí či čase inú. Ja som ho zažila v hmle, obklopeného kŕdľami vtákov. Počula som ľudí sťažovať sa na slabú viditeľnosť. Nechápala som, že nevidia, že krajší ani byť nemôže.

A ak aj nieste z tých sladkých dievčat, tak prechádzať sa po nádvorí oblečená v indickom sárí je zážitok, ktorý vo vás zostane navždy, princezné 🙂

6. U domácich na dedine

Gandhi povedal, že budúcnosť Indie leží v jej dedinách. Tak som ich chcela vidieť. Dali mi najlepšiu izbu v dome a oni spali na dvore. Mamina mi venovala mi vlastnoručne ušité oblečenie, vraj nech nepútam pozornosť a trošku viac zapadnem medzi všetky tie farebné motýle, ktoré Indiou poletujú. Mojim cieľom v ten deň bolo iba si oprať všetko, čo ruksak skrýval a ísť na prechádzku.  Po uliciach ma nakoniec naháňali davy detí. Zobrali ma k sebe domov, ukázali domácich zajačikov a na kolená mi položili malé kozľa. Najstaršia babička z dediny mi požehnala a popriala do života malé krásne bábätká.

Na ulici som stretla 3ročného chlapčeka, ktorý ma pozval k sebe na večeru a reálne mi doniesol na tácke chlebík chapati a šošovicový dal. Jedli sme, hrali sa a smiali. Povedal mi, že keď vyrastie, tak si ma zoberie za ženu, budeme mať dve deti a na svadbe nám bude hrať najlepší DJ. Neznel ani sa nechoval ako dieťa.  Ked mi zaspával v náručí, povedal, že si moj vlas schová na pamiatku v izbičke, ktorú mi držiac ma za ruku nadšene ukazoval. Keď po podlahe prebehol potkan, musela som využiť všetky meditačné schopnosti, aby som nedala znať pocit zhnusnenia a s úsmevom si sadla na postel a hrala sa s autíčkom.  O 3 dni som odchádzala, plakal. Aj ja. Prišlo mi smutno, keď som si predstavila ako by to vyzeralo, ak by jeden z týchto mladých ľudí prišiel do nášho sveta.

Každým láskavým gestom sa ľudia vysmievali môjmu západniarskemu egu. Tlačili ho do úzadia. A ak by len to mal byť zmysel celej mojej návštevy Indie, tak mi to stačí.

A áno, videla som chudobu, neprávosti, špinu. Videla som, že boj vlády s odpadkami je bezvýznamný, kedže nikde nenájdeš smetný kôš alebo ako sa spoločnosť správa k vdovám, k ženám, k deťom. Ako nefunguje doprava, zdravotníctvo, ako nestačí elektrika. Videla som utrpenie, choroby, nespočetné množstvo žobrákov, bezdomovcov.

Ale to, že náš systém je nastavený lepšie a rozvojové krajiny nám ho závidia, neznamená, že sa nemám čo od týchto ľudí naučiť. Práve naopak.


 

Ďalšia zabudnutá dedinka, tentoraz bez mena a elektriny. Príprava masala čaju v noci, na dvore, pri svite mesiaca. Sladký, s indickými koreninami, mliekom a hlavne kardamón, prosím. Nerada zapínam foťák v takýchto romantických momentoch, ale keď som ju videla v tom nočnom svetle pri jej čajovom rituály, v tichosti skrčenú, zmierenú s tým, že táto úloha je len jej, tak som sa okamžite zhypnotizovane postavila a kráčala k nej.

Rozprávali sme sa s rodinkou a skoro na seba nevideli. Pred domčekom mali 4 tvrdé pletené postele, na ktorých spia. Ak ma počty neklamali, tak na jednu postel vychádzajú v priemere traja, štyria ľudia. Smiali sa na mne, ked som povedala, že na spánok potrebujem ticho.

 

Ak ste sa dočítali až sem, tak mi niečo napíšte, nech viem, že to má zmysel. 🙂 

 

 

Back to portfolio