Nenechám to tentokrát iba na obrázky. Idem vám k výletu niečo povedať.

Išli sme do Jordánska. Išli sme do Jordánska, lebo život je krátky nato, aby sme nešli a ešte aj preto, lebo doma bola zima. Prvá noc bola úplne tragikomická, čo je už pri mojich výletoch skoro tradícia. Cestou z letiska sme zle vystúpili, taxikárovi zaplatili peknú turistickú daň, naše ubytovanie bolo peklo a to som už spala naozaj v hocijakej „štrbine. Až tak, že sme sa večer zmohli maximálne na umytie zubov na chodbe. Potom sme našťastie mali veľmi príjemné stretnutie so skvelou večerou za cca 2 doláre, po ktorej nasledoval môj obľúbený blízkovýchodný dezert Künefe, na mieste, kde je vraj v Amáne najpopulárnejší (reálne tam aj v noci čakali rady.) Po dezerte sme sa išli prejsť k Roman Theater z druhého storočia a po ceste nás zastavovali ľudia, aby sme tam nechodili, vraj sú protesty. Čím viac sme sa približovali, tým viac boli ľudia naliehavejší, ale stále sme nič nevideli, tak sme šli. Ak by sme boli samé, tak by sme sa pravdepodobne otočili, ale s domácimi sme boli odvážnejšie. Pri amfiteátri sme už videli nejakých policajtov, počuli zvuky. Dnu už nechceli ísť ani domáci, vraj sa tam striela. Protest bol kvôli zvyšujúcim sa daniam. Prichádzali domordovaní uplakaní policajti. Jeden niekoho niesol na rukách. Pravý čas ísť naspäť na hotel. Do minúty sme zistili, prečo plakali. Celé staré mesto bolo zamorené slzným plynom. Neviem, či sme stáli v nejakom medzipriestore, kde nefúkal vietor a preto nič necítili, ale zrazu sa to nedalo vydržať. Najprv sme sa smiali, ale keď to neprestávalo ani po desiatich minútach, tak nám do smiechu nebolo. Vraj si máme kúpiť cibuľu a priložiť si ju na oči, že to pomáha. Neverila som. Neverila som ani tomu, že sa niekedy poteším, že opäť vidím ten „pekelný hotel“. Na ulici stáli ľudia a podávali okoloidúcim cibuľu. Nám ju rovno prikladali k očiam, mysleli si, že nebudeme rozumieť, načo nám ju dávajú. Naozaj to pomáhalo. Aj na očiach, aj v nose. To sme ešte nevedeli, že najhoršie nás stále čaká. V našej izbe bolo minimálne o 10stupňov chladnejšie ako vonku, čiže sme prakticky spali v chladničke.

Ráno sme si užili raňajky pri ohrievači. Pobavili sa na poľštine pri vedľajšom stole a našli si normálne ubytovanie. Zrazu sme sa cítili ako arabské princezné a vymoženosti ako radiátor alebo zrkadlo nám prišli až sureálne. Oboznámené s miestnym systémom dopravy sme už vedeli, kde nájsť „share taxi“ za 0,50€ a autobus za euro a premiestnili sme sa do druhej najnavštevovanejšej pamiatky Jordánska – ruiny mesta Jerash, ktoré sú obklopené moderným mestom Jerash. Bola som veľmi prekvapené, aké krásne, obrovské a zachovále je. Prirovnala by som ho k starovekému mestu Pompeje.

Ale to najkrajšie ešte len príde. Vraj, ak si nebol v Petre a v púšti Wadi Rum, tak si nebol v Jordánsku. A to bol aj náš cieľ.  Išli sme autobusom, bolo to pohodlná, asi 3hodinová cesta. Na stanicu som stopla taxi s dedom, ktorý nám po ceste kúpil kávu, aj keď som 10x zopakovala, že kávu nepijem. Napísal nám na papierik odkaz, ktorý máme vraj ukázať šoférovi. Neskôr sme zistili, že na ňom bolo arabsky napísané „dajte pozor na tieto dievčatá“. :))) Autobus sa dá nájsť presne tak ako skoro všade v Ázii. Prídeš na stanicu a zrazu počuješ niekoho z plného hrdla kričať názov miesta, kam ideš. Tak si doňho sadneš a čakáš, kým sa naplníte. Celá veda zložitého cestovania po „chaotickej Ázii“.

Bývali sme u domácich cez Couchsurfing. Tento fakt mi vždy zmení celé plány a z typických miest ma zoberie na tie lepšie, lokálne, zaujímavejšie, turistami nezaplavené alebo úplne neobjavené.

Malá Petra

Make up by bedouin

Prvú noc a vlastne všetky sme ponocovali, nevstávali v normálnych hodinách a na druhý deň sa nám už vždy zdalo neskoro ísť do Petry. Tak sme si len tak užívali dni, spoznávali ľudí, krúžili v serpentínach, spievali, driftovali na dunách, vyťahovali z nich zapadnuté autá, hrali sa s deťmi, vietor nám rozfúkaval vlasy, piesok ohrieval prsty a niečo málo sme odfotili a veľa si nechali pre seba a to je vždy to najkrajšie. 🙂

Do Petry sa dostanete dobre značenou bránou z mesta/dediny Wadi Musa, v ktorej sme bývali. Celá trasa pozdĺž Petry má cca 13km. Najprv idete dlho rovno a ku kláštoru na kopci sa dostaneme cez asi 800 schodov. Z kláštora sa ešte dá prejsť na úplne najvyšší bod, z ktorého môžete pozorovať hory v okolí. Potom zídete 800 schodov dole a pokračujete naspäť tou istou trasou. Nám domáci ukázali, ako sa dá dostať ku kláštoru pohodlnejšie a z inej cesty, zhora a potom zliezť iba cestu dole. Svalovicu na lýtkach sme mali aj tak. Ale celá cesta bola príjemná a ak ste leniví, môžete sa nechať odviesť na ťave, koníkovi alebo somároch, ktoré sú všade. Pri kláštore robili vynikajúci džús z granátového jablka.

Keď prídete k najslávnejšiemu bodu Petry, k treasury alebo pokladnici, máte tri možnosti. Bud zostanete s ostatnými dole a budete pokračovať v ceste alebo sa vyškriabete na jednu zo skál na bokoch a užijete si výhľad sami. Jeden je obtiažnejší a zoberie vás naozaj veľmi vysoko. Za peniaze vám s tým pomôže jeden z chlapcov dole. Druhý (náš) je jednoduchší, zvládnete ho aj s dieťaťom. A stojí to zato. Teda aspoň ja si miesto užijem úplne inak, keď ho mám zrazu len pre seba.

Domov sme išli na koni s výhľadom na mesiačik.

Toto bolo naše autíčko. Pravý „späťák“ som mu odtrhla ja.  🙁 V tomto momente sme zaparkovali po dni v Petre a išli si kúpiť na trh ovocie. Auto aj keď bolo zabrzdené všetkými spôsobmi sa každých 10sekúnd pohlo. Zastavilo až tak, že narazilo na obrubník. Vtedy sme prestali pišťať. 😀 Okrem ovocia sme kúpili aj vianočný stromček… lebo vianoční psychopati.

Cesta do Wadi Rum. Púšť, v ktorej sa natáčal Lawrence of Arabia, Marťan alebo aj Indiana Jones.

Ja sa naozaj snažím nepodporovať zvierací „zábavný priemysel“, ale niekedy mám aj problém povedať nie. A chlapíci – Ishmael a Suliman boli naozaj zlatí, vedeli dobre anglicky, veľa sme sa nasmiali a už sľubujem, že si na ťavku nikdy nesadnem. Ale bolo to zábavné. A stále menej nebezpečné, ako keď Miška šoférovala v dunách alebo keď za deň zjete kilo hummusu. 😀

Skoro vždy chodíme do škôl, ale táto nebola chudobná ako som zvyknutá a rovnako detičky neboli také milé, ako som zvyknutá. Teda minimálne chlapci. 😀 Skončilo to tým, že sme sa bili hadicou zo šiši.

Odkedy som prvý večer videla tieto klasické beuínske kabáty, tak som snívala o tom, že si jeden zoženiem a bude mi v ňom stále teplúčko. Úplnou náhodou sme ich dostali predposledný deň, keď sme sa boli pozrieť do jedného kempu. A keď si spomeniem na kamp, tak musím byť trošku negatívna a kritická. Vopred varujem a ospravedlňujem sa. Za celý čas ku nám okrem pár rozmaznaných deciek boli všetci ako med. Aj tí, ktorí na nás nemali ako zarobiť, len tak, nezištne. Na druhej strane sme spoznali aj veľa turistov. Medzi nimi aj Slovákov. A úprimne vám poviem, Slováci a Poliaci boli to najhoršie, čo som na cestách videla. Ku nám fajn, ale k lokálnym ľuďom ako ku psom alebo v lepšom prípade sa tvárili, že neexistujú. Aj keď sa ich niečo pýtali, aj keď im chceli pomôcť, aj keď naopak oni chceli pomoc od nich.

V spomínanom kempe, kde Jordánci v stane hrali na lutne, tancovali, pili čaj a snažili sa s nami zdielať ich kultúru najlepšie ako sa dalo, si pri prvej sekunde ticha pustili na telefóne vlastný hiphop a otvorili fľašu vodky. Po čase som sa im veľmi slušne a priateľsky snažila povedať, že sa to sem úplne nehodí a zabilo to atmosféru miesta. Vypli to a keď domáci zase na sekundu prerušili svoj spev a lutnu, pustili to opäť.

Ďalší sa k nám pridali na hodinku v reštaurácii. Rozprávali sa iba s dievčatami a chlapom pri stole nielenže nepovedali ani slovo, ale aj ignorovali ich otázky. Nepoďakovali, keď im niečo podali a neustále hovorili o sebe a svojom „kúl netradičnom lajfstajle“. Odišli sme.

Mohla by som ďalej pokračovať, žiaľ to nebolo všetko. Viacerí lokálni nám povedali, že ak by nás nespoznali v rovnakom čase, ich mienka o našom národe by bola hrozná. A ja niesom dokonalá, ani žiaden milosrdný samaritán, ale trošku slušnosti, rešpektu ku všetkým ľuďom, k ich kultúre, úsmev, zázračné slovíčka a záujem o to, ako sa ten druhý má, ako sa mu žije … Nie je aj o tom to cestovanie?

Výhľady boli niekedy dychberúce. Pripomínali mi obľúbenú Cappadociu.

Boli sme aj v úplne južnej prímorskej Aqabe, kde som neodfotila ani jednu fotografiu a posledné dve sú z cesty naspäť na letisko pozdĺž pobrežia Mŕtveho Mora. Posledný deň bol naozaj horúci a nám sa nechcelo ísť do zimy. Ale doma čakali Vianoce. A to je viac ako všetky púšte sveta. 🙂